Život Prešova
online
online
Pred 100 rokmi sa narodil P. Branko, nestor filmovej kritiky
27.04.2021 Celý región
Terst/Bratislava
27. apríla (TASR) - Takmer storočný životný príbeh Pavla Branka nemá
ďaleko od toho, čomu sa venoval v profesionálnom živote - pripomína
filmový príbeh. Narodil sa na lodi, prežil väznenie v koncentračnom
tábore, perzekúcie zo strany totalitného komunistického režimu a tri
desaťročia kriticky reflektoval aj obdobie po roku 1989. Od narodenia
Pavla Branka, nestora slovenskej filmovej kritiky, prekladateľa, autora
viacerých kníh o filme, o slovenskom jazyku, prekladateľskej práci a
svojom živote, uplynie v utorok 27. apríla 100 rokov.
Pavel Branko sa narodil 27. apríla 1921 na palube lode, ktorou sa jeho otec vracal z vojnového zajatia. Loď smerovala do talianskeho mesta Terst, ktoré sa preto uvádza ako miesto jeho narodenia. Brankov otec bol Žid, ale o židovstvo sa veľmi nestaral a syna nechal pokrstiť. Mama bola Ruska s nemeckými a českými koreňmi.
Ranné detstvo prežil v Hačave (dnes mestská časť Hnúšte), kde jeho otec pracoval v miestnej magnezitke ako vedúci skladu. Zamestnanie otca prinášalo dostatočné materiálne zabezpečenie rodiny, ktorá si mohla dovoliť aj slúžku. Prvý film videl budúci významný filmový kritik ako malý chlapec v Rimavskej Sobote.
V roku 1932 sa rodina presťahovala do Bratislavy, kde Branko v roku 1940 maturoval na reálnom gymnáziu. Po maturite absolvoval dva semestre na bratislavskej Slovenskej vysokej škole technickej, z ktorej musel v roku 1942 odísť. Podľa kódexu vojnovej Slovenskej republiky (1939 - 1945) bol totiž položid, hoci bol pokrstený evanjelik. Zakrátko po nútenom odchode z vysokej školy ho zatkli pre pôsobenie v ilegálnej komunistickej strane a v protifašistickom odboji. Väznili ho v Bratislave, Nitre, Leopoldove a na sklonku druhej svetovej vojny aj v koncentračnom tábore Mauthausen.
Po druhej svetovej vojne pôsobil v rokoch 1945 - 1948 ako prekladateľ na voľnej nohe. Od roku 1948 do roku 1952 prispieval aj do periodík Pravda, Práca, Náš film, Kultúrny život, Slovenské pohľady, Smena či Svet socializmu. Zároveň sa venoval prekladaniu z anglického a ruského jazyka.
Redaktorom dvojtýždenníka Film a divadlo sa stal v roku 1956, kde pôsobil do roku 1969. V rokoch 1968 - 1970 viedol aj scenáristicko-dramaturgický kurz na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave a ako odborný pracovník pôsobil aj v Slovensko filmovom ústave.
V období normalizácie patril medzi publicistov a prekladateľov so zakázanou činnosťou. Po novembrových udalostiach z roku 1989 začal opäť pod svojim menom publikovať v periodikách Dialóg, Film a doba, Film.sk, Filmová revue, Kino-Ikon, Kultúrny život, Mosty, Nové slovo, Pravda, Sme a spolupracoval aj s Rádiom Slobodná Európa.
Pavel Branko patril k významným osobnostiam modernej slovenskej kultúry. Napísal viacero publikácií z oblasti slovenskej kinematografie. Ako prvý na Slovensku sa začal systematicky zaoberať teóriou non-fiction (dokumentárneho) filmu. Jeho filmové recenzie, kritiky či odborné texty vyšli napríklad v knihe Mikrodramaturgia dokumentarizmu (1991) a v trojzväzkovom diele Straty a nálezy I., II., III. (1999, 2005, 2007).
Z angličtiny preložil hlavne diela Jack Londona, z ruštiny prózy Leonida Leonova, Alexeja Tolstého či Maxima Gorkého. K viacerým prekladom napísal štúdie a doslovy a venoval sa aj teoretickým otázkam prekladu. Vydal esejistické knihy ako napríklad Úklady jazyka (2014) a Úskalia a slasti jazyka (2015). Zarezonovala aj jeho autobiografická kniha Proti prúdu (2011), v ktorej s nevyhol ani tým najintímnejším stránkam svojho života.
V roku 1997 získal čestný doktorát na VŠMU v Bratislave. V roku 2000 na Medzinárodnom filmovom festivale Art Film mu udelili Zlatú kameru. Za celoživotné dielo dostal v roku 2007 národnú filmovú cenu Slnko v sieti. V roku 2015 si od prezidenta SR Andreja Kisku prevzal vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy.
Dokumentaristka Zuzana Piussi nakrútila v roku 2009 o Brankovi film s názvom Hrdina našich čias. V roku 2010 nakrútil Jaro Rihák o legendárnom filmovom kritikovi krátkometrážny portrét pre televíznu reláciu GEN.sk.
Pavel Branko, nestor slovenskej filmovej kritiky, prekladateľ a publicita zomrel 17. augusta 2020 vo veku 99 rokov.
Pavel Branko sa narodil 27. apríla 1921 na palube lode, ktorou sa jeho otec vracal z vojnového zajatia. Loď smerovala do talianskeho mesta Terst, ktoré sa preto uvádza ako miesto jeho narodenia. Brankov otec bol Žid, ale o židovstvo sa veľmi nestaral a syna nechal pokrstiť. Mama bola Ruska s nemeckými a českými koreňmi.
Ranné detstvo prežil v Hačave (dnes mestská časť Hnúšte), kde jeho otec pracoval v miestnej magnezitke ako vedúci skladu. Zamestnanie otca prinášalo dostatočné materiálne zabezpečenie rodiny, ktorá si mohla dovoliť aj slúžku. Prvý film videl budúci významný filmový kritik ako malý chlapec v Rimavskej Sobote.
V roku 1932 sa rodina presťahovala do Bratislavy, kde Branko v roku 1940 maturoval na reálnom gymnáziu. Po maturite absolvoval dva semestre na bratislavskej Slovenskej vysokej škole technickej, z ktorej musel v roku 1942 odísť. Podľa kódexu vojnovej Slovenskej republiky (1939 - 1945) bol totiž položid, hoci bol pokrstený evanjelik. Zakrátko po nútenom odchode z vysokej školy ho zatkli pre pôsobenie v ilegálnej komunistickej strane a v protifašistickom odboji. Väznili ho v Bratislave, Nitre, Leopoldove a na sklonku druhej svetovej vojny aj v koncentračnom tábore Mauthausen.
Po druhej svetovej vojne pôsobil v rokoch 1945 - 1948 ako prekladateľ na voľnej nohe. Od roku 1948 do roku 1952 prispieval aj do periodík Pravda, Práca, Náš film, Kultúrny život, Slovenské pohľady, Smena či Svet socializmu. Zároveň sa venoval prekladaniu z anglického a ruského jazyka.
Redaktorom dvojtýždenníka Film a divadlo sa stal v roku 1956, kde pôsobil do roku 1969. V rokoch 1968 - 1970 viedol aj scenáristicko-dramaturgický kurz na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave a ako odborný pracovník pôsobil aj v Slovensko filmovom ústave.
V období normalizácie patril medzi publicistov a prekladateľov so zakázanou činnosťou. Po novembrových udalostiach z roku 1989 začal opäť pod svojim menom publikovať v periodikách Dialóg, Film a doba, Film.sk, Filmová revue, Kino-Ikon, Kultúrny život, Mosty, Nové slovo, Pravda, Sme a spolupracoval aj s Rádiom Slobodná Európa.
Pavel Branko patril k významným osobnostiam modernej slovenskej kultúry. Napísal viacero publikácií z oblasti slovenskej kinematografie. Ako prvý na Slovensku sa začal systematicky zaoberať teóriou non-fiction (dokumentárneho) filmu. Jeho filmové recenzie, kritiky či odborné texty vyšli napríklad v knihe Mikrodramaturgia dokumentarizmu (1991) a v trojzväzkovom diele Straty a nálezy I., II., III. (1999, 2005, 2007).
Z angličtiny preložil hlavne diela Jack Londona, z ruštiny prózy Leonida Leonova, Alexeja Tolstého či Maxima Gorkého. K viacerým prekladom napísal štúdie a doslovy a venoval sa aj teoretickým otázkam prekladu. Vydal esejistické knihy ako napríklad Úklady jazyka (2014) a Úskalia a slasti jazyka (2015). Zarezonovala aj jeho autobiografická kniha Proti prúdu (2011), v ktorej s nevyhol ani tým najintímnejším stránkam svojho života.
V roku 1997 získal čestný doktorát na VŠMU v Bratislave. V roku 2000 na Medzinárodnom filmovom festivale Art Film mu udelili Zlatú kameru. Za celoživotné dielo dostal v roku 2007 národnú filmovú cenu Slnko v sieti. V roku 2015 si od prezidenta SR Andreja Kisku prevzal vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy.
Dokumentaristka Zuzana Piussi nakrútila v roku 2009 o Brankovi film s názvom Hrdina našich čias. V roku 2010 nakrútil Jaro Rihák o legendárnom filmovom kritikovi krátkometrážny portrét pre televíznu reláciu GEN.sk.
Pavel Branko, nestor slovenskej filmovej kritiky, prekladateľ a publicita zomrel 17. augusta 2020 vo veku 99 rokov.
www.ZIVOTPO.sk
